Choď si svoje..

Autor: Ester Páleníková | 11.4.2016 o 13:20 | Karma článku: 2,74 | Prečítané:  717x

   Minulý rok som vo vlaku stretla bývalú spolužiačku, ktorá vyzerala ako kôpka nešťastia na ešte väčšej kôpke stresu. Práve končila magisterské štúdium v oblasti, ktorú absolútne neznášala.

   Magisterské štúdium. To je 5 rokov strávených v odpore z toho, čo robíš. Dosť veľa. Teraz je už v danom odbore zamestnaná – nešťastne. A hoc dúfam, pre jej dobro, že sa to zmení a napokon v tom nájde záľubu, tých 5 rokov predtým napovedá o opaku. Lenže je ťažké opustiť niečo, čomu sme už venovali náš čas a úsilie. Asi také ťažké, ako keď som sa rozhodla začať tento príspevok písať odznova po hodinovom písaní. Stále som dúfala, že napokon to bude dobré, ale keď to necítiš, tak to proste nechaj tak. Ako ona mala tú školu. Porovnávam roky štúdia a hodinové písanie. Šibe mi? Nie tak celkom, viem o čom hovorím. Trochu.

   O chvíľu s mojimi spolužiakmi ukončíme naše bakalárske štúdium a popri strachu z toho, či to naozaj dáme (dáme!),  prilievajú olej do stresového ohňa aj otázky „čo potom“? Budem pokračovať v štúdiu? Budem pokračovať v štúdiu na tej istej škole? Na tej istej škole, ale iný odbor? Pôjdem pracovať? Pôjdem cestovať?  Otázok je mnoho, lebo je aj mnoho možností. To je vlastne výhra a prekliatie našej doby - nekonečné množstvo možností. Máme ten neuveriteľný luxus, že naozaj môžeme byť čímkoľvek chceme byť. (Cynický nesúhlasníci, ktorí chcú byť jednorožcom - chirurgicky prirobený roh na čele je veľmi urobiteľný). Avšak to so sebou neoddeliteľne prináša aj obrovskú zodpovednosť a nátlak rozhodnúť sa správne. Lebo ak sa rozhodneme nesprávne, budeme si za to môcť sami. A tak sa poddávame názorom a postrkávaniu okolia a ideme s davom. Lebo je jednoduchšie byť nespokojný v húfe a mať s kým nadávať na veci nám dané, ako sa vydať vlastnou cestou a byť sám tým, koho z toho musíš obviňovať.

   Veľa ľudí práve radšej, než by sa mali vyše stresovať, ostávajú študovať ďalej a neriešia. Posúvajú stres z „reálneho dospeláckeho života“ na neskôr. Vlastne mnoho ľudí celkovo išlo na vysokú školu práve z tohto dôvodu. Mať bakalára je v dnešnej dobe skoro taká všednosť, ako mať maturitu. Kto však v 18tich rokoch vie, čo chce robiť? Dosť ľudí inak. Tí, čo chcú byť doktori, právnici... Vedia čo študovať, koľko to študovať a akú prácu chcú mať potom. Ale čo my ostatní, ktorí akurát tak vieme, čo nechceme robiť, ale čo chceme, nevieme? Podávame prihlášky na 80 škôl a potom čakáme, čo z toho. Prinajlepšom sa tam nájdeme, prinajhoršom vyštudujeme, čo nás nebaví a končíme ako moja bývalá spolužiačka.

   Vec sa však má tak, že vieš, čo chceš, len sa toho bojíš, alebo si myslíš, že je to brutálne nezrealizovateľné. Odvaha je niečo, bez čoho sa nezaobídeš. A ak ju nemáš, tvár sa že máš a oklam sám seba. Väčšina ľudí to tak robí. „Fake it till you make it.“ A možno fakt nevieš, ale v tom prípade to musíš zistiť. Daj si rok pauzu, pocestuj. Jedna moja kamarátka, ktorá tiež nemala poňatia, čo so sebou mi povedala, že to nemôže urobiť, lebo sa bojí, že už by sa potom do školy nikdy nevrátila. Ale nie je to práve v tom celá pointa? Ak začneš pracovať a si spokojná a nevrátiš sa už k štúdiu, tak si tam potom ani v prvom rade nemala čo robiť a gratuluj si, že si našla niečo, čo robíš rada. Ak sa vrátiš, aspoň vieš, že to chceš.

   Asi ti už nehralo do karát, ako som  mohla stretnúť bývalú spolužiačku, ktorá končila magistra, keď ja sa ešte nemôžem oháňať ani bakalárom? Vec sa má tak, že som po strednej mala rok pauzu a na výšku som šla až potom, ale čo čert nechcel? Predsa len sa mi nakoniec nepáčila. Nie, že by bolo niečo v neporiadku s tou  školou. Brno je pekné, Masarykova má fakt peknú knižnicu, ale ja som sa tam necítila dobre. Vždy keď mi vtedajšie spolužiačky hovorili, akú prácu chcú robiť po škole, ja som bola, že „to vôbec.“ Sedela som raz na prednáške, pozerala sa z okna a myslela na to, ako tu trávim čas robením niečoho, z čoho nie som šťastná a tak som odišla. Na terajšiu školu. Nebudem písať, že to bolo jednoduché. Menila som rozhodnutie každé dve sekundy a spochybňovala samú seba každé tri, ale v konečnom dôsledku, tam som šťastná nebola, takže, či už by sa mi na novej škole páčilo, alebo nie, na tamtej som ostávať nemala. So svojím rozhodnutím som bola spokojná, ale tá halda ľudí, čo mi potom žalostne so súcitom hovorila aká je škoda, že som „zabila rok života“ a „škoda, že si to nešla študovať hneď.“ Ale aký zabitý rok života? Rok som žila v Česku, spoznala som pár ľudí, ktorí patria dodnes medzi mojich najlepších kamarátov a hlavne som zistila, čo chcem skutočne robiť. Nepríde mi to zrovna stratené. Sme ešte len na začiatku našich životov, ešte stále sa hľadáme, názory zmeníme ešte miliónkrát a toľkoistokrát začneme veci odznova. To je asi hlavný kameň úrazu, že sa ľudia boja, že budú musieť začať odznova. Že ten čas predtým bude premrhaný. Lenže ak ti príde ten čas, čo si doteraz vynaložil premrhaný, predstav si koľko času ešte len premrháš ak budeš pokračovať v robení toho, čo nechceš? Stále to všade počujem – mojím životným cieľom je byť šťastný. Všetci to stále hovoríte a potom na to, či skutočne šťastní ste, vôbec nehľadíte.

   Vonkoncom nie je mojím cieľom niekoho odhovárať  od štúdia na vysokej škole. Ja ju veľmi rada práve finišujem, no zas môj brat ju veľmi rád nenavštevuje vôbec a vyvíja sa už v profesionálnej sfére. O to ide, aby každý žil život po svojom a nebál sa, že je jediný, čo nemá svoje pocity a ciele ešte vyriešené. Máš celý život na to, aby si si ho vytváral a menil na svoj obraz. Ukončenie štúdia i začiatok nového je veľkým milníkom v živote jedinca, no vôbec neznamená, že ním zadefinujeme akým smerom sa náš život musí uberať. Poriadne si premysli, čo cítiš TY a choď si svoje.

   Ukončím to takým citátom, ktorý si nalep na stenu intráku a daj na pozadie notebooku, aby motivácia z teba iba sršala!! 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?